Pavol Országh Hviezdoslav

Pôsobil ako básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ. Patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej literatúry a kultúry. Medzi jeden z charakteristických znakov autora patrí, že si rád vymýšľal vlastné slová, ak nedokázal vec dobre opísať pomocou existujúcich a zaužívaných slov.

Narodil sa 2. februára 1849 v dolnooravskej dedine Vysoký Kubín. Vlastným menom Pavol Orzágh. Obraz jeho matky Terézie Medzihradskej sa často objavuje v jeho poézii ako symbol dobroty a lásky. Otec, schudobnený zeman, pracujúci ako roľník, už od mladosti vštepoval synovi dôležitosť práce v živote. Neskôr aj sám básnik povedal: „Ona je žitia obsahom i cieľom.“

Stredoškolské štúdia absolvoval mladý Hviezdoslav v maďarskom meste Miškovec, kde inšpirovaný maďarskými básnikmi (Sándor Petőfi) začína písať prvé básne v maďarčine (Maďarské verše Pavla Országha). Neskôr pod vplyvom slovenských národniarov začína tvoriť v slovenčine pod pseudonymom „Jozef Zbránský“ (Básnické prviesenky Jozefa Zbránskeho). Traduje sa, že k slovenským veršom ho priviedla matka, ktorá sa rozplakala po tom, čo nerozumela ani jednému slovu z jeho maďarských básní. Sám Országh však toto tvrdenie poprel ešte za svojho života.
Od sedemdesiatych rokov používa pseudonym Hviezdoslav, ktorý si ponechal až do svojej smrti a pod ktorým ho dnes pozná väčšina ľudí.

Následne, po dokončení strednej školy, navštevoval Právnickú akadémiu v Prešove.
V roku 1871 vydáva s Kolomanom Banšellom almanach s názvom Napred a tým otvára brány slovenskému realizmu, ktorý sa o toto dielo opieral. Almanach predstavoval zborník literárnych prác nasledujúcej generácie.
V roku 1876 sa oženil s Ilonou Novákovou. Ich manželstvo bolo bezdetné, ale po smrti svojho brata Mikuláša adoptovali jeho dve deti, Jaroslava a Sidóniu.
Po doštudovaní pôsobil dvadsať rokov ako advokát v Námestove. Následne sa presťahoval do Dolného Kubína, kde sa ďalej venoval už len svojmu spisovateľskému povolaniu. Strávil tu aj prvú svetovú vojnu, ktorá ho zdrvila. Vzala mu nádej v lepší svet. Na druhú stranu ho vyburcovala k napísaniu jeho najkrajšieho lyrického diela (Krvavé sonety). Po vojne  s nadšením privítal vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Bol veľkým priaznivcom Československa.
Ako Hviezdoslav starol, jeho zdravotný stav sa zhoršoval. Osobným lekárom básnika bol Ladislav Nadáši Jégé, ktorý sa tiež preslávil ako výborný spisovateľ.
Pavol Országh Hviezdoslav zomiera v noci zo 7. na 8. novembra roku 1921 v Dolnom Kubíne, kde boli pochované aj jeho ostatky.
Na počesť P. O. Hviezdoslava je pomenovaná planétka (3980) Hviezdoslav, objavená dňa 4. decembra 1983.

Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria veľké básnické cykly, ktoré začal vydávať po tridsiatke. Ako prvé vyšli Sonety, v ktorých  riešil filozofické otázky o význame a úlohe človeka vo svete a vesmíre, otázku viery v Boha. Prejavuje sa tu ako veľký idealista a humanista, ale ani ta sa mu nedarí odpútať sa od reality každodenného sveta.
V nasledujúcich desiatich rokoch vydáva sériu Letorosty I až Letorosty III. V prvej časti formuje program vlastnej poézie v básni Čo dávam, dávam z úprimnosti srdca.
Druhá časť bola poznačená smutnými tragédiami v básnikovom živote počas toho roku. Umrela mu matka, otec, svokra a brat Mikuláš, ktorého deti potom adoptoval. Do popredia vystupuje téma pesimizmu a samoty.
V Letorostoch III básnika už viac netrápia osobné problémy, samota a smútok, ale problémy celého slovenského národa. Odosobňuje sa od vlastnej tragédie a zamýšľa sa nad tragédiou, zlým postavením celého národa. Odsudzuje egoizmus, chamtivosť a túžbu po bohatstve.
V Žalmoch a hymnách je hlavnou ideou  rozpor medzi vierou a rozumom
V Prechádzkach jarom sa zas vracia k optimistickému námetu. Motívom je príroda a jej večná sila a schopnosť seberegenerácia, obnovy daná do kontrastu s básnikovými ubúdajúcimi silami.
V tom istom roku vydáva aj Prechádzky letom, v ktorých znovu čerpá z prírody a jej sile. K prírode zároveň pridáva aj roľníka, ktorý je v pevnom spojení s okolitým svetom. Vyzdvihuje jeho ťažkú, každodennú prácu, ktorá je vykonávaná s láskou.
Nasledujúcich pätnásť rokov písal Stesky. Básnik sa zaoberá starnutím  a koncom života.
V Dozvukoch sa básnik v myšlienkach lúči so životom a svojou prácou. Rekapituluje celý svoj život a svoju spisovateľskú kariéru.
Po začiatku prvej svetovej vojny bol napriek svojmu predchádzajúcemu rozhodnutiu nepísať pod vplyvom doby prinútený vziať znovu do ruky pero a napísal Krvavé sonety, ktoré sú považované za vyvrcholenie jeho básnickej tvorby. Prvá svetová vojna ho chytila na konci jeho života. Prepadá beznádeji a má strach o ľudstvo, o Slovanov. Opisuje zverstvá a ničotu vojny. Kladie si otázku, kto je zodpovedný. Nakoniec z vtedajšej situácie obviňuje egoizmus. Egoizmus každého jednotlivca, ale aj národa ako celok. V závere vyjadruje svoju túžbu po mieri.

Medzi jeho najviac uznávané epické a lyricko-epické skladby patria eposy Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský a Hájnikova žena.
V epose Ežo Vlkolinský sa zaoberá konfliktom sedliactva so zemianstvom. Ežo pochádzajúci zo zemianskej rodiny je vyhnaný z domu svojou matkou po tom, čo sa nechce vzdať Žofky, sedliackeho dievčaťa.
Po rokoch však Ežov a Žofkin syn uzmieruje nahnevanú a hrdú zemianku so svojím synom a nevestou. Estera Vlkolinská si uvedomuje, že jej nevesta je pracovitá, verná a dobrá manželka, aj keď je len sedliačkou.
Autor sa snaží povedať, že ak chce zemianstvo prežiť, musí sa spojiť so sedliakmi. Len spolu sa posunú ďalej.
V skladbe Gábor Vlkolinský tiež rieši problémy zemianstva v 19. storočí. Avšak oveľa radikálnejšie než v predchádzajúcom diele. Zemianstvo sa už nedá zachrániť a budúcnosť patrí len sedliakom.
Hlavnou postavou je Gábor, ktorý vidí hrozný úpadok vo svojej rodine. Matka alkoholička. Otec bezvýsledne sa ju snažiaci zachrániť tiež prepadá alkoholizmu. Rodina ostáva zahanbená a Gábor aj napriek svojmu pôvodu stráca postavenie a uznanie u ostatných zemanov a ostáva sám.
Zachraňuje ho Ežo, ktorý mu radí, aby sa priženil do sedliackej rodiny. Gábor poslúchne a po čase vedie klasický sedliacky život bez najmenšej spomienky na svoj pôvod.
Epos Hájnikova žena, ktorý dokonca patrí medzi povinnú literatúru študentov na slovenských školách, je založený na kontrastoch (ľud – šľachta, spravodlivosť – nepravda). Dej je vsadený do nádhernej prírody, ktorá je v spojení s chudobným, pracujúcim, čestným človekom. Autor si ju váži tak, že dielo začína pozdravom lesom a v závere sa s nimi lúči.
Rozpráva o láske Miša a Hanky, ktorý žijú v lese v horárni. Hanka v sebaobrane zabije šľachtica Artuša Villániho. Tým okamžikom sa začína dráma a smutný osud mladej rodiny, ktorá musí hľadať spravodlivosť vo svete, kde pravdu má vždy šľachta.

Pavol Országh Hviezdoslav patril medzi hrdých národniarov, ktorý však vedel, že ak chce bojovať za svoj národ, nemusí pri tom haniť národy iné. Aj dlho po tom, čo prijal meno Hviezdoslav a tvoril v slovenčine, nezanevrel na maďarčinu. Nezanevrel na iné národy a nesnažil sa nikoho pošpiniť, tak ako to často vidíme dnes. Myslím, že je pekným príkladom toho, že milovať svoju vlasť, minulosť a ľud neznamená nenávidieť ostatných.


Zdroj obrázků: Wikipedie.cz