Erich Maria Remarque

Vlastným menom Erich Paul Remark sa narodil 22. júna 1898 v Osnabrücku Anne Marii a Franzovi. Mal dvoch bratov a dve sestry. Študoval v Münsteri, kde ho roku 1916 stretla udalosť, ktorá mu navždy zmenila život. Ako osemnásťročný ide dobrovoľne bojovať do prvej svetovej vojny. Odchádza na západný front, kde je vážne poranený, a zvyšok vojny trávi v lazarete v Duisburgu.

Po návrate sa živí rôznymi profesiami, ale pri žiadnej dlho nevydrží. Nedokáže sa vrátiť k bežnému životu, a tak strieda zamestnanie za zamestnaním. Chcel byť hudobník, potom maliar. Pracoval ako učiteľ, automobilový pretekár, organista, obchodný cestujúci, redaktor časopisu. Ale žiadne z týchto povolaní ho nedokáže zbaviť spomienok na vojnu.
Cestuje po Taliansku, Švajčiarsku, Balkáne a Turecku.
V roku 1925 sa oženil s Ilse Juttou Zambovou. Manželstvo však nebolo príliš šťastné. Končí po siedmych rokoch, keď sa Remarque sťahuje do švajčiarskej Ascony.
Vydáva pár poviedok, ale presadiť sa mu podarilo až v roku 1928 knihou Na západní frontě klid, ktorá z neho urobila celosvetovo známeho autora.
Ihneď po nástupe nacistov k moci sa jeho diela dostávajú na čiernu listinu. Stáva sa nežiaducim a v roku 1933 je zbavený nemeckého občianstva. Jeho diela sú na príkaz nemeckých pohlavárov verejne pálené.
Šesť rokov nato emigroval do New Yorku, kde získava americké občianstvo.
Po vojne žil striedavo v USA a Švajčiarsku. V roku  1958 sa znovu oženil. Vyvolenou bola filmová hviezda, Američanka Paulette Goddart, bývalá manželka komika Charlieho Chaplina.
Remarque umiera na srdečnú chorobu 25. septembra 1970 na klinike v Locarne


Dielo

Radí sa k medzivojnovej literatúre. Jeho diela sú poznačené drsným duchom doby. Sú obrazom ťažkého života, aký sa viedol počas prvej polovice dvadsiateho storočia. Plné smútku, pesimizmu, bolesti a smrti. Zobrazuje v nich utrpenie, aké priniesli obidve svetové vojny obyčajným ľuďom. Opisuje nie len konkrétne zverstvá odohrávajúce sa na fronte, ale rozoberá aj vplyv vojny na ľudí, ktorý neprišli priamo do kontaktu s frontom.
Jeho myšlienky, názory a postoje mali blízko k umelcom, ktorý sa stretávali v Paríži s Gertrudou Steinovou. A práve preto býva často pripodobňovaný práve k spisovateľom stratenej generácie.
Spoločnou charakteristickou črtou jeho hrdinov je beznádej a neschopnosť veriť v lepšiu budúcnosť. Aj napriek tomu majú zmysel pre priateľstvo, lásku a úctu k človeku. Ale ani to im nedokáže zabezpečiť šťastie.
Postavy jeho kníh sú jednoduché. Čierne alebo biele. Vždy podrobne vykreslené.

Kniha, ktorou prerazil, niesla názov Na západe nič nového (Na západní frontě klid). Rozprávala príbeh mladého Paula Bäumera, ktorý sa dobrovoľne prihlási na front. Po naverbovaní sa dostáva do vojenskej mašinérie, ktorá človeka pomaly mení. Mení a ničí. Stretáva sa s buzeráciou a šikanou.
Opisuje prvé boje, kopanie zákopov, život na fronte. Veľmi sugestívna je scéna, v ktorej zabíja prvého človeka a uvedomuje si nezmyselnosť vojny. Vojak, ktorého zabil, bol rovnako človekom ako on. Ale to nikoho netrápilo.
Paulovi bývalý spolužiaci pomaly padajú a nevyhne sa tomu ani Paul sám. Umiera v jednom z posledných vojnových dní v októbri roku 1918, keď oficiálne správy hlásili, že na západnej fronte sa nedeje nič nového.
V knihe autor realisticky zobrazuje vojnu a umieranie. Nesnaží sa dej prikrášľovať zbytočnými opismi a umeleckými metaforami. Jeho štýl pripomína reportáž. Využíva mnoho novinárskych prvkov.

Na knihu nadviazal voľným pokračovaním s názvom Cesta späť (Cesta spátky). Snažil sa poukázať, aký vplyv mala vojna na obyvateľstvo, ktoré sa s vojnou priamo nestretlo.
Kniha bola zároveň psychologickou sondou do vnútra vojakov, ktorí sa snažia začleniť do normálnej spoločnosti a nie sú schopný pochopiť, prečo zrazu pravidlá, aké sa naučili na fronte, nie sú vhodné v bežnom živote a prinášajú  len problémy.

Medzi známe patrí aj román s titulom Traja kamaráti. Ponúka nám príbeh Roberta Lohkampa, ktorý sa snaží prežiť v období medzi dvoma svetovými vojnami a zároveň  vyrovnať sa s vojnou, ktorá sa na ňom hlboko podpísala.
Robert, prezývaný Robby, vlastní spolu s dvoma kamarátmi, Ottom a Gottfriedom, malú autodielňu a snažia sa  zarábať si na živobytie. Opravovaním, taxikárčením, pretekaním.
Zoznamuje s krehkou Patríciou Hollmannovou. Ich láska je však narušená chorobou, ktorá Patríciu prinúti odísť do sanatória.
Podobne ako z iných Remarquových diel, cítime aj tu všadeprítomnú predtuchu smutného konca, beznádeje a bolesti. Hlavná postava sa snaží vyrovnať s nezmyselnosťou okolitého sveta alkoholom. Pokúša  sa nemyslieť na budúcnosť a žiť dneškom.
Dej je popretkávaný mnohými drobnými kapitolkami, ktoré sa nám snažia bližšie priblížiť život jednotlivých obyvateľov počas krízy. Prostitútky, ktoré musia vykonávať svoju prácu, aby mohli nakrmiť deti. Robbyho sused, ktorý spácha samovraždu po tom, čo mu manželka odíde za bohatším.

Román Víťazný oblúk rozpráva príbeh o pomste a hľadaní zmierenia s vlastnou minulosťou. Tesne pred nacistickou okupáciou stretáva Ravik v Paríži Haakeho, človeka, ktorý ho týral a mučil pri výsluchu.  Postupne sa ho zmocňuje túžba po pomste.
Počas druhej svetovej vojny jedna z jeho sestier umiera v koncentračnom tábore.

Vyprovokovalo ho to k napísaniu Iskry života (Jiskra života). Kniha rozpráva o zverstvách, aké sa odohrávali za bránami nacistických koncentrákov.

V päťdesiatych rokoch vydáva Čierny obelisk. Román pojednávajúci o udalostiach, ktoré viedli k nástupu fašizmu v Nemecku. Opisuje životy kamarátov, ktorý sa snažia zarobiť si na jedlo v pohrebnom ústave.
Na ich osudoch autor demonštruje politickú a ekonomickú situáciu vo Výmarskej republike, v dňoch, keď inflácia ničila všetky hodnoty. A keď nakoniec zničila aj tie ľudské.

Pätnásť rokov po vojne vydáva Remarque knihu s názvom Nebo nepozná obľúbencov (Nebe nezná vyvolených). V príbehu o umierajúcej žene a automobilovom pretekárovi nám naservíruje úvahy o význame a zmysle života.
Ako sa Lillian a Clerfayt zbližujú, mení sa aj ich pohľad na svet a na to, čo by od neho chceli. Nanešťastie nie s rovnakým výsledkom. Z riadkov je cítiť bolesť a neschopnosť ľudí žiť s niekým iným. Porozumieť pocitom iných ľudí.

Poslednou knihou boli Tiene v raji (Stíny v ráji), v ktorých autor rozpráva príbeh nemeckého emigranta, ktorého osud zavanie až do ďalekého New Yorku.


Prehľad tvorby v rokoch:

Romány
Žena se zlatýma očima (Gam) (1918)
Die Traumbude. Ein Künstlerroman; Domov snů (Říše snů) (1920)
Station am Horizont; Stanice na obzoru (1928)
Im Westen nichts Neues; Na západní frontě klid (1929)
Der Weg zurück; Cesta zpátky (1931)
Drei Kameraden; Tři kamarádi (1936)
Liebe deinen Nächsten; Miluj bližního svého (1939)
Arc de Triomphe; Vítězný oblouk (1945)
Der Funke Leben; Jiskra života (1952)
Zeit zu leben und Zeit zu sternem; Čas žít, čas umírat (1954)
Der schwarze Obelisk; Černý obelisk (1956)
Der Himmel kennt keine Günstlinge; Nebe nezná vyvolených (1961)
Die Nacht von Lissabon; Noc v Lisabonu (1962)
Das gelobte Land; Zaslíbená země (1970)
Schatten im Paradies; Stíny v ráji (1971)

Zbierka poviedok
Der Feind; Nepřítel (1931)

Divadelné hry
Die letzte Station; Poslední stanice (1956)
Die Heimkehr des Enoch J. Jones; Návrat Enoch J. Jonesa (1988)

Erich Maria Remarque nám po sebe zanechal odkaz, na ktorý by sme nemali nikdy zabudnúť. Odkaz, ktorý nám hovorí o tom, čoho všetkého sú ľudia schopný, ak zabudnú na humanitu, spravodlivosť a prirodzené ľudské práva.
Jeho slová by sa nám mali stať výstrahou, aby sa nikdy nič podobné neopakovalo a už nikdy nikto nemusel vziať do ruky pero po tom, čo mu sestra umrie vo zverských podmienkach v koncentračnom tábore.


Zdroj obrázků: Wikipedie.org