Daniel Defoe a Deník morového roku

Dějiny literatury

Vytvořeno 11. 4. 2010 2:00

Autor: Andrej Lobotka

Vlastným menom Daniel Foe (1660 – 1731) sa narodil rodičom Alici a Jamesovi Foeovím.  Od detstva trpel pocitom menejcennosti pre svoj „obyčajný“ pôvod. Ich rodina nebola veľmi majetná. Patrili do nižšej spoločenskej vrstvy a otec, remeselník, živil rodinu výrobou sviečok. Preto si v dospelosti zmenil meno. Podľa Daniela znel pseudonym Defoe vznešenejšie a dôležitejšie ako pôvodné priezvisko.

V období romantizmu, keď bol anglický román na vzostupe, bol Daniel Defoe v Anglicku považovaný za najprominentnejšieho autora onej doby. Vďaka svojej románovej tvorbe (a to hlavne vďaka prvotine Robinson Crusoe) je dodnes pokladaný za predchodcu modernej anglickej novely a literatúry faktu.

Daniel Defoe nepísal vždy iba romány. Do tých sa pustil až tesne pred šesťdesiatkou. Aj dovtedy sa síce živil písaním, no najmä ako satirik, autor politických pamfletov, alebo vydavateľ periodík a novín (napr. Review). Jeho prvý a zároveň najvýznamnejší román bol Robinson Crusoe, s ťažkosťami publikovaný v roku 1719. Nasledujúcich 5 rokov boli pre Defoea veľmi tvorivé a úspešné, pretože publikoval ďalšie hodnotné romány: Dobrodružství kapitána Singletona, Moll Flandersová, Deník morového roku a Roxana.   

Čo bolo cieľom Daniela Defoe v jeho románovej tvorbe? Snažil sa vytvoriť živý a názorný obraz sveta. Takýmto spôsobom chcel dôveryhodne vykresliť realitu. Život prezentoval taký, aký v bol. Práve preto sú jeho romány napínavé, zaujímavé a sú svedectvom doby. Štýl je evokačný, nenáročný a zrozumiteľný. Preto jeho romány boli čitateľné aj pre nižšie vrstvy, v ktorých bolo málo vzdelaných ľudí. Aby docielil jednoduchosť, používal rôzne formy písania: denníkové zápisky (Robinson Crusoe), alebo chronologické rozprávanie (Deník morového roku).

Daniel Defoe často čerpal námety svojich príbehov zo životných skúseností iných. V románe Robinson Crusoe sa inšpiroval Alexandroma Selkirkom, ktorý stroskotal a strávil 5 rokov na opustenom ostrove. Čitateľa však presvedčil, že stroskotancom bol on sám a na pustenom ostrove pobudol 25 rokov. Podarilo sa mu to opisom každodenných detailov (ostrov, pušný prach, ...), čo je pre jeho románovú tvorbu typické. Inak tomu nie je ani v napínavom románe Deník morového roku, ktorý tu uvádzam. Aj v tomto diele autor uplatnil všetko to, čo som napísal vo všeobecnej charakteristike jeho literárnej tvorby. To znamená, že autentickosťou čitateľovi predostiera realitu.

Deník morového roku bol zverejnený v roku 1722 a už z názvu vieme dedukovať, aká je jeho téma. Pojednáva a desivej morovej epidémii, ktorá v roku 1665 vyhladila podľa oficiálnych farských záznamov tej doby viac ako stotisíc obyvateľov Londýna. Predpokladá sa však, že moru vtedy podľahlo oveľa viac ľudí.

Čítajúc autentické opisy priebehu infekčnej nákazy môžeme nadobudnúť presvedčenie, že Defoe morovú ranu v Londýne skutočne zažil a prežil. Tento dojem vzbudzuje aj rozprávanie v prvej osobe. Nie je to celkom pravda. Autor morový rok skutočne zažil, no mal iba päť rokov a po prepuknutí nákazy celá rodina ušla na vidiek, kde morové navštívenie prečkala. Tu sa dostávame k typickému Defoeovi, ktorí si opäť požičal, tentoraz  hrôzostrašnú, životnú skúsenosť. Inšpiroval sa svojim staromládeneckým strýkom Henrym Foeom, ktorý sa rozhodol zotrvať v Londýne aj napriek možným katastrofálnym dôsledkom.    

Román je verným zrkadlovým odrazom Londýna z roku 1665. Čitateľ si dokáže vytvoriť živý a hodnoverný obraz o hrôzach, ktoré vtedajší londýnsky ľud musel pretrpieť. Stávame sa svedkami paniky, ktorá postupne dolieha na obyvateľov a ovládala ich. Žalostné výkriky, mŕtvoly na uliciach a strach vládli nad Londýnom niekoľko mesiacov.

Zde však je nutno poznamenat, že poté, co počet pohřbů tak nadmíru vzrostl, až už nebylo možno vyzvánět umíráčkem, oplakávat jeden druhého, truchlit a nosit za druhého smutek, jako dříve, ba dokonce už ani rakve pro mrtvé vyrábět, zdálo se zanedlouho, že zběsilost nákazy vzrostla tak, že už zkrátka nakonec domy ani nikdo nezapečeťoval. Zřejmě stačilo, že všechny prostředky toho druhu už byly vyčerpány a shledány neplodnými, a morová rána se šířila s nezadržitelnou zběsilostí. [...] Celé ulice vypadaly opuštěné, ne snad, že by byly zapečetěné, ale dokonce naprosto vylidněné, dveře od domů byly zotevírané, okna rachotila ve větru, neboť domy byly prázdné a okna neměl kdo zavřít. Jedním slovem lidé se začínali zbavovat strachu a říkat si, že všechna nařízení a opatření jsou tak jako tak marná a že čekat již není nic jiného než všeobecnou zkázu.

Autor detailne opisuje každodenný život vo veľkomeste a ako sa postupne menil pod vplyvom moru. Dnes si nevieme predstaviť hromadné pochovávanie, nočných zberačov mŕtvol, masové zapečaťovanie domov z dôvodu epidémie a morovú nákazu vôbec. Vtedy to bolo samozrejmosťou. Medziľudský kontakt neexistoval. Ľudia sa vyhýbali stretnutiam, boli nedôverčiví a ulice stíchli. Vtedy existoval iba pud vlastnej záchrany. Tí, ktorí z mesta nezutekali (chudobní, radní a váhavci), sa všemožne snažili ratovať vlastný život a životy svojich najbližších. Mastičkári, jasnovidci a iní šarlatáni zneužívali verejné znepokojenie vo vlastný prospech.

Když tu šachtu kopali, předpokládali, že jim vystačí na celý měsíc nebo i déle, leckdo dokonce kostelní správu obviňoval, že takovou hrůzu strpí, že prý se připravují pohřbít celou farnost a podobně. Čas však ukázal, že kostelní správa znala položení farnosti lépe než ti ostatní, protože šachta byla myslím dokončena čtvrtého září, šestého se do ní začalo pohřbívat, a dvacátého, tj. za pouhých čtrnáct dní, už tam naházeli 1114 těl a šachtu museli zasypat, protože těla ležela šest stop od povrchu země.

Podľa odborníkov toto dielo nie je úplne pravdivým záznamom o nešťastnom roku 1665. Mor nepoľavil zrazu, ako to píše Defoe, ale len veľmi pomaly a ľudí kosil až do obdobia krátko pred veľkým požiarom v Londýne v roku 1666. Každopádne, Daniel Defoe rozpráva strhujúci príbeh o ľudskom nešťastí a utrpení, ktorý sa zakladá na skutočnej udalosti.

Ukážky: Defoe, Daniel: Deník morového roku. Praha: Odeon 1982.