Ako na jazykový smog?

Recenze

Vytvořeno 3. 2. 2014 2:00

Autor: Veronika Hrabáčková

Aj vy máte pocit, že sa vám všetky rozhlasové stanice prihovárajú rovnakou rečou? Nech si naladíte ktorúkoľvek stanicu, z každej sa ozýva akýsi módny „rečový prefabrikát“. Oduševnený pokrik medzi pesničkami má zrejme navodiť atmosféru, že život práve s touto stanicou a práve s jej témami je cool, rozprávanie na pol úst s prízvukom otráveného anglicky hovoriaceho cudzinca má možno dokumentovať svetáckosť a jazykovú kompetenciu, absencia hlások na konci slov je asi prejavom jazykovej ekológie...  - skrátka jazykový smog. 

Kto by sa chcel učiť slovenčinu alebo češtinu pomocou rozhlasového vysielania, asi by sa dosť čudoval, prečo sa má učiť aj to, čo profesionáli rozhlasových staníc bežne nepoužívajú – dĺžku a mäkkosť hlások, spodobovanie, prízvuk, vetný dôraz.  Súčasné jazykové prejavy v rozhlasovom vysielaní akoby sa riadili zásadou čím rýchlejšie, tým krajšie. Kompetencia jazykových profesionálov sa zúžila na výrečnosť.

Napriek počtu žurnalistických škôl na Slovensku i v Čechách rozhlasový redaktor patrí medzi „nedostatkový tovar“. Ukazuje sa, že príprava rozhlasového profesionála je náročnejšia ako založenie rozhlasovej stanice. Ešte nikdy nebola cesta z ulice za mikrofón kratšia a jednoduchšia.    

Príručky, ktoré majú pomôcť novinárom v anglicky hovoriacich krajinách, sa priveľmi neorientujú na prehlbovanie žurnalistických teórií. Orientované sú skôr prakticky, učia ako písať, ako text upravovať podľa média, do ktorého smeruje. To mal na pamäti i slovenský vysokoškolský pedagóg Imrich Jenča, ktorý sa dlhodobo venuje rozhlasovému vysielaniu. Najprv ako rozhlasový redaktor, neskôr ako hlasový pedagóg vo verejnoprávnom médiu, v súčasnosti ako pedagóg Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Koncom minulého roka pripravil do tlače publikáciu s názvom Rozhlasová tvorba.  I keď sa v nej drží akademických textov, priveľa neteoretizuje – riadi sa zásadou „jedna dvojstrana, jeden problém“. Vychádzal z poznania, že ľudia z praxe nemajú veľa času (no často ani chuti) študovať dlhé odborné texty. Naznačenie problematiky podľa neho stačí na to, aby sa budúci (ale aj aktívny)  profesionálny používateľ jazyka zorientoval a potom sa rozhodol, čo si potrebuje doštudovať.

Kniha je rozdelená do dvanástich kapitol. Približuje v nich špecifiká kompozície rozhlasového príspevku a relácie, rozoberá problematiku práce s respondentom v teréne a v štúdiu, venuje sa psychologickým aspektom moderovania, sumarizuje rady, ako napísať dobrý rozhlasový príspevok. Podstatnú časť publikácie venuje ortoepickým a prozodickým javom v jazyku, k tomu pridáva praktické rady, ako si zlepšiť hovorený prejav. Záver publikácie tvorí stručný prehľad výslovnosti vo viacerých cudzích jazykoch, spolu ich je tridsaťtri. Súčasťou každého bloku je niekoľko teoretických a praktických zadaní, môžu pomôcť pri získavaní potrebných zručností.

Autor chce publikáciou prispieť k zvýšeniu kultúry rozhlasového vysielania v praxi. Odvoláva sa pritom na Homérovu myšlienku „Veľa hovoriť a veľa povedať, to nie je to isté.“ I keď kniha Rozhlasová tvorba vychádza na Slovensku, mnohé rady a odporúčania majú všeobecný charakter a dajú sa aplikovať aj  v českom jazykovom prostredí.

(JENČA, Imrich. Rozhlasová tvorba. Trnava: FMK UCM, 2013. 207 s. ISBN 978-80-8105-512-6.)